Na začiatku nášho letopočtu územie dnešného Slovenska obývali germánski Kvádovia, ktorí boli v 2. storočiu porazení rímskym cisárom Marcom Aureliom. Po prechode Hunov (prelom 4. a 5. stor.) prišli na Slovensko slovanské kmene, ale od pol. 4. stor. boli pod mocenským vplyvom Avarov, ktorí prišli z Ázie.
Po úpadku avarského kaganátu (koniec 7. stor.) vzniklo v oblasti Nitry Pribinovo kniežactvo. Medzi rokmi 833 a 836 ho knieža Mojmír I. pripojil ku Veľkomoravskej ríši. V 10. stor. bolo územie Slovenska miestom mocenských záujmov Uhorska, Čiech a Poľska (na krátko obsadené poľským kráľom Boleslavom I. Chrabrým 1003–18/31); nakoniec však bolo za vlády Štefana I. Svätého pripojené ku Uhrám. Christianizácia slovenského územia, ktorú zahájili misionári z Bavorska v Pribinovom kniežactve, pokračovala ďalej v Veľkomoravskej ríši a bola obnovená za vlády Štefana I. Svätého. Od 11. stor. na Slovensku (predovšetkým v podunajskej časti) začalo maďarské osídlenie. V ďalším storočiu sa objavujú nemeckí kolonisti. Zo silným vývojom kolonizácie (tak isto valašskej) sa stretávame od 2. pol. 13. stor., po mongolských nájazdoch.
Poľské osídlenie (hl. na Spiši a na Orave) trvalo od 15. stor. Za vlády posledných Arpádovcov (dynastia vymrela v roku 1301), pod vládou Anjouovcov (14. stor.) a v dobe súperenia Habsburgov a Jagelovcov o uhorský trón v 15. stor., zostává Slovensko periférnou časťou Uhorska. Posilujú sa tu aj kultúrne vplyvy Čiech. Od roku 1526 je krajina pod vládou Habsburgov. Po obsadeniu Uhorska Turkami (1541) presídlili na Slovensko ostrihomskí arcibiskupi (do Trnavy) a uhorský snem (do Pressburgu, teraz Bratislava).
V 16. stor. sa na Slovensku rozšírila reformácia. Násilná rekatolizácia a presadzovanie absolutizmu patrili ku príčinám pripojenia sa tunajšieho obyvateľstva ku stavovským protihabsburským povstaniam, ktorých vodcami boli sedmohradské kniežata a uhorskí magnáti: Š. Bočkaj (1604–06), G. Bethlén (1619–22), Juraj I. Rákoci (1644–45), I. Thököly (1678–85) a František II. Rákoci (1703–11). Po oslobodeniu stredného Maďarska od Turkov (1683–99) sa slovenské územie stalo opäť okrajovou časťou štátu, aj keď sa maďarský snem schádzal v Pressburgu do roku 1848.
Ku koncu 17. stor. sa v prostrediu nepočetnej inteligencie začalo utvárať slovenské národné vedomie. Medzi národnými buditeľmi prevládali evanjelickí (L. Štúr) a katolícki kňazi. V obdobiu maďarskej revolúcie 1848–49 prijali Slováci na zhromaždeniu v Liptovskom Svätom Mikuláši (v roku 1848) Žiadosti slovenského národa (o. i. vlastný snem, vlastné školstvo). Maďarské odmietnutie týchto požiadaviek spôsobilo, že slovenskí vodcovia zostali verní Habsburgom. Avšak cisár František Jozef I. nesúhlasil s autonómiou Slovenska (1861). Mladým buditeľom sa následne podarilo v rokoch 1862–63 dohodnúť s Maďarmi a získať koncesiu na osvetovú činnosť (o. i. učenie vo slovenčine v stredných školách) a založenie národného kultúrneho centra — Matice slovenskej. Rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867 vytváralo pre Maďarov podmienky na zosilnenie maďarizácie Slovákov; boli odstránené nedávne ústupky v oblasti osvety a postupne (tzv. lex Apponyi 1907) bolo zavedené vyučovanie v maďarčine aj v ľudových školách. V roku 1875 bola zakázaná činnosť Matice slovenskej. V týchto podmienkach rástol význam kultúrneho pôsobenia Čiech, kde študovalo na pražskej Karlovej univerzite veľa mladých Slovákov.
DV priebehu I. svetovej vojny české a slovenské emigračné skupiny v USA prejavili vôľu vytvorenia spoločného štátu. Podpísaná predsedom Československej národnej rady T.G. Masarykom Pittsburská dohoda (máj 1918) predpokladala, že Slováci budú mať pomerne veľkú autonómiu. V situácii, keď Rakúsko-Uhorsko padlo, vyhlásili Česi v Prahe 28. 10. 1918 vznik československého štátu, ku ktorému sa prihlásili Slováci na zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine (30. 10. 1918). Maďari boli zosadení až po francúzskom ultimáte ku koncu roku 1918. Na začiatku leta 1919 bolo slovenské územie prechodne obsadené oddielmi Maďarskej republiky rád. V tom istom čase prebiehali spory medzi slovenskými politikmi. Časť z nich, väčšinou z radov evanjelikov, podporovala čechoslovakizmus (M. Hodža) a bola proti autonómií. Iní, zapojení do činnosti katolíckej Slovenskej ľudovej strany (nazývaní ľudáci), považovali pittsburskú dohodu za záväznú pre všetkých politikov v zemi a dožadovali sa jej dodržania plánovaného udelenia Slovákom širokej autonómie s vlastným snemom. V septembri 1919 sa ich predák, kňaz A. Hlinka (s využitím poľskej pomoci) snažil prezentovať túto požiadavku na parížskej mierovej konferencií.
Vonkajšie hranice Slovenska boli určené zmluvami, ktoré Československo uzavrelo s Rakúskom v Saint-Germain-en-Laye (1919), Maďarskom v Trianonu (1920), a Poľskom — na základe arbitráže víťazných mocnosti 1920–21doplnenej tzv. krakovským protokolom v roku 1924. V povojnovom politickom živote na Slovensku dominovala snaha ľudákov získať autonómiu.
Zakrátko po mníchovskej dohode z roku 1938 sa ľudáci a iné slovenské strany dohodli v Žiline na vyhláseniu autonómie Slovenska a 6. 10. 1938 menovali vládu s premiérom Tisom. Tento bol pozvaný do Berlína, kde dostal na výber z dvoch možností: vyhlásenie samostatnosti alebo okupácia. Z toho dôvodu zvolal na 14. 3. 1939 slovenský snem, ktorý v tomuto dni vyhlásil samostatný Slovenský štát. V jeho čele stál Tiso ako prezident. Niekoľko dní neskoršie Slovensko prijalo „ochranu” III. Ríše a stalo sa na nej politicky aj hospodársky závislé.
V priebehu roku 1943, pod vplyvom informácií o porážkach Wehrmachtu na východnej fronte (bojovali tam aj slovenské oddiely), začali na Slovensku vznikať tajné organizácie protivníkov ľudákov. 29. 8. vypuklo Slovenské národné povstanie, ktoré zahrnovalo strenú časť zeme. Politické vedenie povstania (ktoré bolo napokon Nemcami ukončené v októbri) prevzala Slovenská národná rada, ktorá bola orientovaná na spoločný štát s Čechmi s udržaním Slovenskej autonómie.
Ku koncu marca 1945 vznikla v Moskve československá vláda, ktorá sa skladala so zástupcov emigračného (pôsobiaceho v rokoch 1940–45 v Londýne) kabinetu J. Šrámka, Slovenskej národnej rady a komunistov. Vyhlásený už na Slovensku Košický vládny program hovoril o vytvorení demokratického štátu 2. rovnoprávnych národov: Čechov a Slovákov. Ihneď po vojne získala na Slovensku (hranice boli také isté, ako pred rokom 1938) pomerne veľkú popularitu Demokratická strana, ktorá požadovala autonómiu. V roku 1946 získala vo voľbách do Slovenskej národnej rady 2 razy viac hlasov ako komunisti. Na jeseň roku 1947 ju KSČ (s podporou iných českých strán) obvinila, že vytvára protištátne sprisahanie a v dôsledku toho bola strana odsunutá na vedľajšiu koľaj. Po tom, ako v Československu získali moc komunisti (február 1948), sa slovenská autonómia stala fikciou. V prvých rokoch povojnového teroru komunisti zlikvidovali tržné hospodárstvo.
V priebehu „pražskej jari ” 1968 boli zahájená práca nad prípravou federalizácie Československa, ktorá sa uskutočnila v roku 1969, už po invázií vojsk štátov Varšavskej zmluvy. V nasledujúcich rokoch prebiehala na Slovensku tzv. normalizácia, aj keď rozsah represií voči prívržencom reforiem bol menší ako na českom územiu, menšia bola aj miera slovenského didsidentského hnutia zahájeného koncom 70-tých rokov.
V novembri 1989 sa v Prahe začala zamatová revolúcia, ktorá zvrhla komunistický systém v Československu. V tejto dobe vznikli dve uskupenia: Občianske fórum (Česko) a Verejnosť proti násiliu (Slovensko), ktoré viedli proces navrátenia demokracie v štáte (od apríla 1990 s názvom Česká a slovenská federatívna republika). V júni 1990 získali v slobodných parlamentných voľbách na Slovensku najviac hlasov Verejnosť proti násiliu a Kresťansko-demokratické hnutie. Vlády V. Mečiara (do apríla 1991) a J. Čarnogurského (do júna 1992) zahájili privatizáciu a hospodársku transformáciu krajiny.
V roku 1991 vzniklo z hnutia Verejnosť proti násiliu nové Hnutie za demokratické Slovensko, ktoré viedol Mečiar (1992–98 vládol v rámci koalície s inými stranami). Mečiar a jeho prívrženci dosiahli v júli 1992 vyhlásenia Slovenskou národnou radou samostatnosti republiky. 25. novembra 1992 politici obidvoch národov presadili vo Federálnom zhromaždeniu zákon o rozdelení Československa s platnosťou od 1. 1. 1993 na dva štáty. V priebehu vlády Mečiara ako premiéra (do roku 1998) bol spomalený proces privatizácie, neboli ani doriešené vzťahy s maďarským obyvateľstvom.
V rokoch 1998–2006 vládol v zemi pravicová kabinet M. Dziurindu, ktorý sa opieral na koalícií niekoľkých strán. Tato vláda urýchlila privatizáciu aj proces integrácie s EU a NATO. Na jar 2004 sa Slovensko stalo členom obidvoch uvedených štruktúr. Po voľbách 2006 utvorila vládu strana Smer s populistami a národovcami.
Zdroj: Encyklopedia PWN